VIERA A PSYCHIATRICKÉ OCHORENIA

            Keď niekto zistí, že má problémy so srdcom alebo cukrovku, spravidla ihneď vyhľadá lekára a začne sa liečiť. V povedomí ľudí tieto choroby sú považované za „normálne“. To však, žiaľ, neplatí o ochoreniach psychiky. Návšteva psychiatra je pre mnohých spoločensky obťažná a zahanbujúca záležitosť. Psychiatrické ochorenia stále nesú na sebe akúsi „stigmu“ - napriek poznatkom, ktoré potvrdzujú, že ide o choroby – v tomto prípade vznikajúce z nerovnováhy hormónov a mediátorov v mozgu.
            Pre veriaceho človeka môže byť návšteva psychiatra zvlášť ťažká. Dosvedčujú to aj výsledky ankety na tému psychického zdravia u veriacich ľudí, ktorej sa v susednom Česku zúčastnilo 22 cielene vybraných kňazov. Tí potvrdzujú, že keď sa snažili ľudí, u ktorých evidovali psychické problémy, odoslať k odborníkovi, stretli sa najčastejšie s odmietavou reakciou: „Nie som predsa blázon!“, „Nepotrebujem psychiatra, ale duchovnú pomoc...“. Omnoho prijateľnejšie pre nich bolo uvažovať o návšteve psychológa ako psychiatra.

            Prečo veriaci človek tak ťažko prijíma, že psychicky nie je v poriadku a že by mu návšteva psychiatra a ním predpísaná liečba mohla pomôcť?

            Kňazi, ktorí sa zúčastnili spomínanej ankety, potvrdzujú, že mnohí veriaci ľudia trpia nešťastným predsudkom, že si za svoje psychické problémy môžu sami. Buď pre svoju duchovnú pasivitu alebo pre svoje morálne zlyhania alebo si myslia, že na vine je ich nedostačujúca viera. Aj psychofarmaká títo ľudia považujú nezriedka za niečo, čo do rúk kresťana nepatrí, čo takmer popiera jeho vieru. 

            Pomoc psychiatrie či psychológie by však nemala byť považovaná za akúsi „ateistickú“ variantu riešenia psychických problémov. Túto pomoc môže rovnako potrebovať človek neveriaci ako človek veriaci. Navyše pomoc psychiatra či psychológa nemusí len pomôcť zmierniť nepríjemné príznaky psychického stavu, ale tiež pomôcť, aby bol chorý schopný otázky hlbín svojej osobnosti riešiť a vyriešiť.
            Preto je dosť nešťastné, ak určitá časť veriacich považuje psychiatrickú pomoc – a to predovšetkým liečbu liekmi – za akúsi „zradu na svojej viere“. Pritom pretrvávajúce psychické problémy ich život z viery v skutočnosti obmedzujú, prípadne temer likvidujú. Pomoc psychológie a psychiatrie zvyšuje možnosť prežívať vieru tak, aby bola skutočnou pomocou k zvládnutiu problémov života.

            V tomto čísle časopisu Prameň vám chceme predstaviť najčastejšie sa vyskytujúce psychické ochorenia, ich príznaky ako i odporúčania, ktoré ich priebeh môžu zlepšiť a tiež uviesť upozornenia, ktoré môžu chorému človeku ublížiť.

PSYCHÓZY

            Typickým prejavom myslenia je blud, ktorý stojí v centre pozornosti chorého - pre okolie je zjavne nepravdivý, chorému však nie je možné vyvrátiť ho logickými argumentmi. Chorí mávajú halucinácie, ktoré málokedy bývajú príjemné (najčastejšie zrakové a sluchové), sú neschopní interpretovať realitu.

            Syn býval kedysi veselý, spoločenský, kamarátsky. V posledných mesiacoch sa začína chovať čudne. Nechce takmer s nikým komunikovať, zatvára sa v izbe, stráca kamarátov. Prestal používať mobilný telefón, doma museli odmontovať kameru z počítača. Pokiaľ je zapnutý počítač a telefón, musia všetci doma iba šeptať.
            Keď vyjde von, počuje, ako sa ľudia o ňom rozprávajú. Odmieta chodiť do školy, pretože spolužiaci, s ktorými si nerozumie, dávajú hneď to, čo povie alebo len si pomyslí, na facebook... Už sa o ňom hovorí aj v televízii. Je ťažké nemať nijaké súkromie...

            Muž v zrelom veku, príkladný farník, začal prichádzať za kňazom. Zdôveril sa mu, že máva videnie budúcich udalostí. Bolo mu oznámené, že cez neho bude ich farnosť dostávať pokyny. Je si vedomý toho, že mu bolo zverené náročné poslanie, a preto požiadal kňaza o pravidelné duchovné vedenie.

            Skupina psychóz je rôznorodá – v laickom povedomí je z tejto skupiny najznámejšou diagnózou schizofrénia. Pre rodinu a blízkych je dôležité, aby vedeli, ako sa majú v krízových situáciách správať – čo chorému pomáha, a čo mu naopak škodí.
            Nie je dobré presviedčať chorého, že nemá pravdu, vysmievať sa z neho, byť ironický, nakričať na neho. Môže to vnímať ako zneváženie a nepochopenie vlastnej osoby. Možno však zaujať postoj, že vy máte síce iný názor, ale veríte tomu, že chorý pociťuje to, čo vám hovorí. Tiež je vhodné v rozhovore chorému predkladať „normálne“ témy života, prípadne zdravé postoje viery, samozrejme veľmi triezvo a nekonfliktne.
            Mnohí títo ľudia vedú úprimný duchovný život. Preto je neraz ťažké rozlíšiť, či v tom, ako vec interpretujú, je viac zo psychickej poruchy alebo ide u nich o duchovnú záležitosť. Obe skutočnosti však môžu u jednej osoby existovať súčasne!
            Ľudí, ktorí trpia psychózami, je vhodné podporovať v liečbe. Ak sú v stave remisie (zmiernenie príznakov choroby, stabilizovaný stav), možno ich zapojiť do aktivít vo farnosti, ktoré zvládnu.

PORUCHY NÁLAD

            Karol si uvedomil, že zrazu má životný elán, energiu, nápady ako nikdy predtým. Vždy mu robilo problém sa rozhodovať, v kontakte s ľuďmi bol ostýchavý, zvlášť s druhým pohlavím. Teraz nemá problém osloviť ľudí aj na ulici, nahlas sa smeje, rozpráva im vtipy, predvádza scénky. Nerozumie, prečo sa od neho odťahujú.
            On si užíva život plnými dúškami. Vzal si veľkú pôžičku na nový projekt, i keď okolie ho od nej odrádzalo. On sa však už nechce nechať obmedzovať. Našiel si novú ženu, ktorá má pochopenie pre jeho rozlet. Zahŕňa ju darmi, nech má aj ona radosť. Nepotrebuje spať – je to strata času, on je čulý aj bez spánku...

            Sú to typické príznaky pre manickú epizódu. V akútnom stave trvá niekoľko dní, časté je opakovanie. Preto je veľmi dôležité, aby chorý prijal, že sa jedná o chorobu a liečil sa. Rozpoznanie „varovných príznakov“, ktoré predchádzajú prepuknutiu manickej epizódy, pomáhajú chorému i blízkym učiniť konkrétne kroky k zvládnutiu fázy (návšteva psychiatra, navýšenie medikácie, pravidelný režim, zníženie stresu). Ak sa u toho istého človeka striedajú manické prejavy s príznakmi depresie, hovoríme o tzv. bipolárnej afektívnej poruche.

            Depresia je opakom mánie. Hlavným príznakom depresie je smutná nálada, ktorá trvá aspoň dva týždne. Je popisovaná ako pesimistická, zúfalá, s pocitmi beznádeje a bezvýchodiskovosti. K príznakom patrí aj strata sebadôvery, výčitky, pocity viny, úvahy o samovražde, poruchy spánku, zmena chuti k jedlu.

            Mladé dievča po úspešných prijímacích skúškach na vysokú školu zrazu začalo strácať záujem o veci, o ľudí. Všetko, čo predtým zvládala, bolo pre ňu neprekonateľným problémom. Postupne ostávala len ležať, ani sa neumyla. Jedlo, ktoré mala od rodičov pripravené, aby si ho len ohriala v mikrovlnke, našli rodičia po príchode z práce nedotknuté.
            Situácia sa zmenila až po tom, ako praktický lekár po zhodnotení zdravotného stavu odporučil pobyt v nemocnici – najskôr bola hospitalizovaná na internom oddelení, neskôr bola preložená na psychiatriu. Boli jej nasadené antidepresíva, po zlepšení stavu zahájila psychoterapiu. Školu odložila. Po roku sa jej podarilo do školy nastúpiť a momentálne úspešne študuje.

            Depresia môže mať rôznu intenzitu. Patrí do rúk lekára. V laickej verejnosti, a žiaľ niekedy aj v pastoračnej starostlivosti, sa objavujú dobre mienené rady a snahy chorému pomôcť, ktoré však jeho situáciu zhoršujú.
            Príbuzní potrebujú pomoc k tomu, aby chorobu blízkeho prijali a nepovažovali ho za simulanta, za leňocha alebo za niekoho, kto si svoju nemoc „privolal“ svojimi hriechmi. Človeku, ktorý trpí depresiou, nepomôžu rady ohľadne duchovného života, napr.: „Modli sa!“, „Musíš Bohu dôverovať!“, „Vzchop sa!“, „Choď a dobre sa vyspovedaj!“, ktoré u zdravých ľudí sú spravidla namieste. (skôr môžu prehĺbiť patologické pocity viny, ktoré k depresii často patria.) Mnohé úkony zbožnosti sú pre psychicky chorého človeka trvale alebo v určitej fáze ochorenia nemožné, čo zdravý človek neraz ťažko chápe.
            To však neznamená, že psychické problémy znemožňujú chorému život z viery, že chorý nedokáže nič. Takýto postoj on môže právom považovať za netaktný a ponižujúci. To, čoho je schopný, má byť vyzdvihnuté a odlíšené od toho, čoho schopný nie je, aby sa necítil úplne bezcenným.
            Aj to najmenšie, čoho je chorý človek v oblasti viery schopný, má byť pochválené a hodnotené viac ako dostatočné. Treba chorého tiež uistiť – ak je to tak - že sa aj iní zaňho modlia, i keď on na to nedbá alebo reaguje tvrdením, že toho nie je hodný alebo že to nemá cenu.

            Psychicky chorý človek (nielen človek v depresiách, aj s inými psychiatrickými diagnózami) potrebuje počuť uistenie, že Boh od neho nechce nič z toho, čo je pre neho ťažké až nemožné, prípadne čo zhoršuje jeho zdravotný stav. Mnohí chorí potrebujú opakované uistenie o tom, že nie je to ich vina, že sa nemôžu toľko (niekedy vôbec) modliť, že nemôžu navštevovať bohoslužby... Zároveň je namieste uistenie, že k svojej predchádzajúcej praxi sa budú môcť vrátiť, až im bude lepšie.
            Človek enormne labilný, predovšetkým v akútnej fáze psychického ochorenia, nemá byť vystavený silným alebo silne podnecujúcim náboženským zážitkom a prejavom. Reaguje na to spravidla inak ako človek zdravý a jeho stav môže byť skôr poškodený ako zlepšený.

            Čo sa týka sviatostného života, v zásade platí, že sviatosti majú byť slávené tam a vtedy, ak ich chorý prežíva ako chcené a pomáhajúce. Iba presvedčenie pastoračného pracovníka, že by chorému sviatosti pomohli, nestačí. Ich vnucovanie je neprípustné aj u zdravého, nieto u človeka chorého. Potrebné je tiež vnímať a posúdiť, či chorý určitú sviatosť nechápe len ako „zázračný superliek“, do ktorej vloží neadekvátne nádeje (okamžitá úľava, úplné vyliečenie) – čo mu však, samozrejme, môže privodiť následné ťažké sklamanie.

            Pri závažnejšej depresii väčšinou nie je schopný chorý vôbec absolvovať sviatosť zmierenia. Alebo nie je schopný prežiť ju ako pomoc vo svojom živote. Neraz ju prežije tak, že si z nej odnesie skôr prehĺbenie pocitu vlastnej nedostatočnosti a viny ako uzdravujúce oslobodenie. Za takýchto okolností je vhodné chorému odporučiť, aby v akútnej fáze ochorenia sviatosť zmierenia vynechal.
            Eucharistiu chorý prijímať môže, ak sám chce. Ale často sa toho necíti hodný (patrí to k príznakom ochorenia), a preto k tomu nemá byť nútený.
            Sviatosť pomazania chorých je niektorými teológmi a biskupmi psychicky chorým odopieraná (nie je považovaná za dostatočný dôvod pre udelenie sviatosti), inými zasa odporúčaná, keďže závažná psychiatrická diagnóza je často spojená s ohrozením života (samovražedné tendencie) a neraz predstavuje väčšie oslabenie síl ako je napríklad oslabenie starobou, ktorá je uznaným dôvodom pre prijatie sviatosti. (autori publikácie, z ktorej je tento text pripravený, sa prikláňajú k tomuto druhému názoru)

            Netreba však v žiadnom prípade ignorovať, že chorý potrebuje kvalitnú lekársku starostlivosť, ktorú ani tá najlepšia pastoračná starostlivosť nenahradí!

            Výsledky prieskumu medzi kňazmi naznačujú, že najväčšiu dôveru majú chorí ku psychiatrovi, ktorý je veriacim človekom, navyše – ak ho sám kňaz pozná a osobne im ho odporučí. Veriacej osobe však môže dobre pomôcť aj neveriaci psychológ či psychiater, ak je dobrým odborníkom rešpektujúcim oblasť viery. Naopak, chorému môže nepomôcť či uškodiť veriaci psychológ či psychiater, ak je odborníkom zlým. Takýto môže škodiť o to viac, čím viac je ako kvalifikácia vnímaná namiesto jeho odborných kvalít jeho viera.

            Podporiť svoju vieru veľmi potrebuje aj okolie chorého! Môže totiž prepadať pocitu márnosti nad tým, že toľko sa modlí, a zlepšenie neprichádza, že Boh vôbec niečo také, ako je duševná choroba, na ich blízkeho dopustil!

ÚZKOSTNÉ (NEUROTICKÉ) PORUCHY

            Patria medzi najčastejšie duševné ochorenia. Niektoré sa prejavujú náhle, nepredvídateľne ako masívna úzkosť alebo panika (dĺžka trvania 5-20 minút) so sprievodnými znakmi ako sú búšenie srdca, tlak na hrudi, dýchavičnosť, závrate, tras, strach zo zošalenia.
            Inokedy je úzkosť chronická. Ľudia ňou trpiaci žijú v neustálom očakávaní zlých vecí, aj bežné situácie, ktoré iní zvládajú bez problémov, im robia starosti. Boja sa, či si nájdu životného partnera, ako zvládnu nástup do práce, či budú vedieť vychovať deti.
           
            Inou kategóriou úzkostných porúch je obsedantno-kompulzívna porucha, kedy chorý trpí nutkavými opakujúcimi sa vtieravými myšlienkami alebo impulzmi (chlapec, ktorý vie, že dvere bytu sú zavreté, máva opakovane v noci nutkanie skontrolovať, či je to naozaj tak). Ľudia trpiaci touto poruchou sú si vedomí, že ich myšlienky sú nezmyselné (na rozdiel od ľudí trpiacich schizofréniou), snažia sa nutkaniu brániť a odolávať, ale zvyčajne mu podľahnú, pretože inak sa nevedia nepríjemných pocitov zbaviť. Do tejto skupiny chorôb patrí aj patologická potreba absolvovať určitý reťazec modlitieb či iných zbožných úkonov.

            V pastoračnej praxi sa táto diagnóza prejavuje špecifickým spôsobom: Mladý muž si pri sviatosti zmierenia nikdy nie je istý, či dostatočne vyznal svoje hriechy. Spovedník ho uisťuje, že sa nejedná o ťažké hriechy, a dokonca mnohé z tých, čo vyznáva, ani hriechmi nie sú. On však má potrebu opakovane ku spovedi prichádzať – najradšej by to urobil znova ešte v ten deň, pretože to „asi zle vysvetlil a spovedník to asi zle pochopil.“

            Títo ľudia, napriek snahe viesť dobrý duchovný život, často pochybujú o tom, či sú hodní prijímať eucharistiu. Úľavou a pomocou pre nich môže byť, ak sa dokážu oprieť o autoritu spovedníka a „uveriť mu“, že nijaké opakovanie údajne zabudnutých hriechov nie je potrebné a k svätému prijímaniu s čistým svedomím môžu ísť.
            Na spoveď však budú potrebovať viac času ako zdravý kajúcnik, trpezlivosť zo strany kňaza i okolia, pretože oni sa naozaj „rýchlejšie“ vyspovedať nedokážu.

            Peter má nadpriemerné IQ, ale už v škole, napriek tomu, že bol na vyučovanie excelentne pripravený, mal problém pred triedou odpovedať. Keď bol vyvolaný, začal sa potiť, celý sčervenal, zakoktával sa, nebol schopný povedať to, čo sa naučil. Niečo podobné zažil aj neskôr na biblických stretnutiach. Doma rád študoval Božie slovo, ale keď mal možnosť s tým, čo ho oslovilo, podeliť sa v skupinke, nikdy na to nenašiel odvahu. Vlastne pár krát zo začiatku áno. Ale opakovalo sa presne to isté ako na škole. Je zo seba sklamaný a so skrytou závisťou hľadí na tých, ktorí sú na stretnutiach spontánni.

            Sú to príznaky sociálnej fóbie. Títo ľudia potrebujú vo zvýšenej miere zažiť podporu a prijatie. Primerané zapojenie do diania vo farnosti spojené s pochvalou im pomáha prekonávať ich handicap a budovať zdravé sebavedomie.
            U ľudí, ktorí trpia sociálnou fóbiou, rozhodne nepomôže násilné včleňovanie do spoločenstva, vyzývanie prehovoriť, zapojiť sa do aktivít. Je ale tiež známe, že niektorí ľudia s touto fóbiou sa cítili dobre a boli schopní komunikovať v spoločenstve, kde boli prijatí.

            Agorafóbia a klaustrofóbia sťažujú alebo znemožňujú človeku, ktorý nimi trpí, účasť na bohoslužbách či sviatostnom živote (preplnený kostol, púť na veľkom priestranstve v prípade agorafóbie alebo naopak malá kaplnka, spovednica v prípade klaustrofóbie). Ľudí, ktorí nie sú schopní pre svoje ochorenie sa liturgie zúčastniť, nemožno odsúdiť, keďže premáhanie ich stavov silou vôle ich problém v nich nerieši, skôr strach utužuje. Je vhodné nájsť a odporučiť primeraný spôsob zbožnosti, ktorý by bol pre chorého únosný.

            Napríklad pán G., úprimne veriaci človek trpiaci silnou agorafóbiou, nemohol dlhé roky chodiť do kostola. Po niekoľkých návštevách kňaza, ktoré vyvrcholili sviatosťou zmierenia a akceptovaním jeho stavu, bol v nedeľu roky navštevovaný akolytom, ktorý sa s ním modlil, nosil mu sväté prijímanie. Tento spôsob zbožnosti praktizoval pán G. až do svojej smrti.

            Je zrejmé, že aj čo sa týka sviatostí, je človek s fóbiami spravidla schopný ich prijímať, pokiaľ sa neudeľujú na mieste, ktoré provokuje fóbiu. Riešením je jedine individuálny prístup, ktorý rešpektuje stav dotyčného.

SLOVO NA ZÁVER

            Aj psychiater je alebo môže byť prostriedkom reálnej Božej pomoci človeku. Existuje množstvo veriacich, ktorí sa odhodlali navštíviť psychiatra a začali sa liečiť. Majú sa lepšie, liečba skvalitnila ich život. Čím dlhšie tento krok však človek odkladá, tým ťažšie sa dá potom pomôcť. Aj pri duševných chorobách platí to isté ako pri telesných – je lepšie, ak sú podchytené a liečené čo najskôr.

EXORCIZMUS

            Človek, ktorý trpí vážnym psychickým ochorením (prípadne jeho okolie) vníma chorobu ako koncentrované zlo, a preto neraz žiada exorcizmus. Katolícka cirkev sa dnes stavia k otázke exorcizmu zodpovedne, až rezervovane. Smie ho prevádzať kňaz iba s výslovným povolením biskupa. Prejavy človeka, ktoré niekto neskúsený vyhodnotí ako následky pôsobenia diabla a ktoré ho vedú k presvedčeniu, že tu exorcizmus môže pomôcť, však môžu mať pôvod aj v hysterických sklonoch osobnosti. Preto sa predtým spravidla žiada, aby psychiatrické vyšetrenie vylúčilo, že ide výlučne o psychickú chorobu (môže sa však jednať o kombináciu choroby a pôsobenia Zlého súčasne).
            Neplatí to všeobecne, ale neraz sa stáva, že žiadosť o exorcizmus je niekedy spojená s túžbou po rýchlom riešení dlhodobých problémov. Exorcizmus je v tomto prípade považovaný za akýsi „superliek“, po aplikácii ktorého všetky problémy navždy skončia.            Zatiaľ čo v katolíckej cirkvi je postoj k exorcizmu spravidla rezervovaný a niekde až odmietavý, v niektorých radikálnych kresťanských nekatolíckych skupinách sa exorcizmus praktizuje bežne, ľahkomyseľne, až škodlivo.
            Aj zo skúseností serióznych exorcistov vyplýva, že ani tam, kde ide naozaj o intervenciu Zlého, nemôže byť exorcizmus chápaný ako jediná forma pomoci, ktorá všetko vyrieši. Spravidla ide o spoluprácu viacerých odborníkov s chorým (kňaza, psychológa, psychiatra), ktorí sa snažia objaviť korene, z ktorých trápenie chorého vyrastá i hľadať oblasť, v ktorej chorý zvlášť potrebuje pomôcť. (môže to byť oblasť odpustenia, uzdravenia zranení z minulosti, „rekonštrukcia“ obrazu Boha do „zdravej“ podoby, urovnanie medziľudských vzťahov). Z uvedeného vyplýva, že v každom prípade nepôjde o jednorazovú a jednoduchú, ale o dlhodobú a namáhavú pomoc vyznačujúcu sa spoločnou cestou poznania a rastu viery.

(zdroj: Aleš Opatrný a kol.: Pastorační péče o psychicky nemocné, voľne spracované)